AKO NÁJSŤ PRAVÉ ŠŤASTIE

AKO NÁJSŤ PRAVÉ ŠŤASTIE

Všetci túžime po šťastí a myslíme si, že čím väčšie bohatstvo nadobudneme, tým viac šťastia zažijeme. Snažíme sa, niekto rýchlo, niekto pomaly, zväčšovať jeho množstvo. Jedným slovom nevieme kedy máme dosť.

Je to taký začarovaný kruh. Túžime po nejakej materiálnej veci, makáme na tom aby sme ju vlastnili a keď ju máme, chvíľu sa z nej veľmi tešíme a po čase nám zovšednie a zase túžime po nejakej ďalšej veci. Tento cyklus sa dookola opakuje.

Na jednej strane je fajn, že sa náš život zlepšuje po materiálnej stránke. Zjednodušuje nám to život.

Na druhej strane – ako to, že nám to často nestačí k pocitu šťastia?

Chceme stále viac. Lenže viac a viac materiálneho blahobytu nám pravé šťastie neprinesie.

V ČOM JE TO TAJOMSTVO?

Skrýva sa v príbehu o duši človeka, ktorá mala výnimočnú možnosť nahliadnuť do pekla a do neba.

Príde teda duša do pekla a vidí tam vo veľkej sále veľa na kosť vychudnutých ľudí. Všetci sa potácajú, sú slabí a hladní, vyzerajú utrápene.

Prekvapená pozerá, že všade naokolo sú stoly plné hojnosti. Doslova sa prehýbajú pod vyberanými jedlami a lahôdkami. Zároveň si všimne príčinu tejto ich biedy.

Totiž k tomu aby sa najedli zo stolov hojnosti, môžu použiť len príbory, ktoré sú príliš dlhé na to aby si nimi dali jedlo do úst. A tak chodia okolo plných stolov a zároveň chradnú od hladu a nespokojnosti.

Zamyslená duša potom ide do neba. S úžasom sa pozerá vlastne na ten istý obraz – veľká sála, tie isté plné stoly. Len ľudia okolo nich vyzerajú šťastne, zjavne nehladujú a užívajú si dobroty, ktoré sa im ponúkajú. Sú družní, rozprávajú sa spolu a zabávajú sa. V tom si duša aj tu všimne príčinu ich spokojnosti.

Oni sa totiž tými dlhými vidličkami KŔMIA NAVZÁJOM. Dávajú jedlo do úst inému človeku, nie sebe. Takto to robia všetci – a nikto potom nie je hladný. Všetci sú spokojní. No skrátka nebo.

TOTO FUNGUJE

Myslím, že v tomto príbehu je zjednodušene vystihnutá podstata problému.

Keď totiž niečo ZO SEBA vydáme, urobíme NEZIŠTNE službu človeku ktorý to potrebuje, vydáme zo seba energiu.

Je to akt LÁSKY a nám sa vracia rovnako silná emócia, pocítime ozajstné ľudské šťastie. Energiu vo forme dobrého pocitu, ktorý je neprenosný, cítime ho len my. Ten nás hreje a napĺňa.

To, čo sme urobili pre iných ľudí nezištne, nás paradoxne napĺňa takou silou a energiou, že už nepotrebujeme tak veľa materiálnych statkov. Znie to neuveriteľne, ale funguje to!

Pomáhanie a služba iným, možno slabším ako sme my, možno menej schopným, ako sme my – nás vypĺňa zvnútra. Materiálne statky nás OBKLOPUJÚ, ale dobré skutky nás NAPĹŇAJÚ.

Som presvedčená o tom, že toto je cesta k zlepšeniu života na zemi. Služba slabším. Nie opovrhovanie, ľahostajnosť a pohodlnosť, ale DÁVANIE.

V rámci našich možností. Niekedy stačí len rozhovor, čas strávený s človekom. Inokedy materiálna pomoc, ktorá nám veľmi chýbať nebude, lebo nám ešte aj tak veľa zostane. Ale človeku v núdzi to VEĽMI POMÔŽE.

Vtedy zažívame pocity ozajstného šťastia, lebo sme hodní mena ČLOVEK.