Nádej je cesta

V živote zažívame rôzne situácie a ak nie sme spokojní, nemusí to byť vždy len prejav nejakého nášho rozmaru.

Naša duša nám možno vysiela vážny signál, že sa neuberáme správnym smerom. Treba to však rešpektovať a nie potláčať. Áno, možno sme urobili nesprávne kroky. Kto ich nerobí? Sú súčasťou nášho zmúdrenia a často ich robíme pod tlakom okolností. Lebo neveríme sami sebe. A necháme za seba rozhodovať druhých.

Ale VŠETKO na svete SA dá ZMENIŤ. Aj naše nesprávne rozhodnutia. Aj prekážky, ktoré sme si možno sami vyrobili. Alebo nám ich kladie do cesty niekto iný. NEBOJTE SA ICH – oni sú totiž súčasťou posilňovania našej duševnej imunity. Nimi sa NAŠA OSOBNOSŤ  SPEVŇUJE.  

Často si „vyrábame“ pocit nespokojnosti, lebo prekážky a problémy berieme príliš osobne. Ale pokoj. Veď to sa občas stane každému z nás. Netreba nad nimi neustále nariekať, lebo tým si ich ešte zväčšujeme. Radšej pozorujme životné situácie a snažme sa aspoň niektorým problémom – vyhnúť.

V našom organizme MÁME VŠETKO, ČO POTREBUJEME k šťastnému životu – len nemáme všetko aktivované. Ale JE TO V NÁS. Máme v sebe KAPITÁL, ktorý tam leží – no my ho nevyužívame. Väčšinou robíme stále dookola tie isté veci, ktoré sme sa naučili v detstve doma, v školách. Ale veď ŽIVOT JE  neustály vývoj a ZMENA. Možno niektoré veci, ktoré platili pred 20 rokmi už celkom neplatia.

Tak skúsme trénovať zmenu. Ako?

Napríklad, ja ako praváčka, som začala oveľa viac používať ľavú ruku, na činnosti ktorými si neublížim. Snažím sa jesť ľavou rukou, alebo keď niečo čistím, striedam si ruky a chytím kefku, alebo špongiu aj do ľavej ruky. Ide to dosť kostrbato a pomaly. Ale tým sa AKTIVUJÚ v mozgu sféry, ktoré som doteraz zapájala len minimálne.

Je dobré vyskúšať aj nejaké víkendové kurzy, alebo ísť na výstavu umeleckých diel, na koncert, alebo na výlet do hôr. Osvieži to našu myseľ, zažijeme niečo nové, nevšedné, čo nezažívame každý deň. Vtedy si zresetujeme hlavu a často sa v nás niečo rozozvučí a vnesie nám to RADOSŤ DO každodenného ŽIVOTA.

Samozrejme nedá sa jedným kopnutím vyloviť zo zeme poklad. A nedá sa jedným počinom vyloviť poklad z vlastnej hlavy a zo srdca.

Tiež je to cesta, počas ktorej odhaľujeme poklady, ktoré v sebe máme.Záleží na nás ako sa nastavíme. Buď si povieme – to som už počula, ja na to nemám čas, ak to nemá byť zajtra, tak to nechcem!

Alebo si povieme – už som o tom počula, ale nikdy som s tým nič nerobila. Možno sa mi to TERAZ PODARÍ, veď sa tam hovorí, že sa to robí POSTUPNE, krok za krokom.

Vždy keď zase „švihám bičom sama nad sebou“ a zbytočne sa náhlim a tlačím na seba urobiť to rýchlo, lebo si myslím, že to „tak má byť“ – zastavím sa a poviem si – „pokoj moja, máš čas, veď máš pred sebou ešte celý život.“

Raz sa mi stala taká príhoda – nestíhala som nejaký termín a bola som nervózna a znechutená.  Nadávala som si, že som lenivá, že nič poriadne nestíham, že všetci okolo mňa sú lepší. A vtedy som v kuchyni, kde som nervózne niečo upratovala – zacítila nádhernú vôňu. Voňala som ju a hľadala som jej zdroj, čo to vlastne vonia. No nemohla som ho nájsť. Len som ju voňala a voňala a začala som cítiť pokoj a blaženosť. Lebo tá vôňa bola nadpozemsky krásna. Čas pre mňa prestal existovať a ja som sa upokojila.

Pomyslela som si, že to bol odkaz mojich anjelov strážnych, aby som bola k sebe láskavejšia, aby som zas nepodliehala starým stereotypom sebahodnotenia, ale dopriala si na prácu toľko času, koľko potrebujem. Lebo všetko je tak, ako má byť. A čas pracuje pre nás, čas nie je náš nepriateľ. To on nás nenaháňa. Naháňame sa my sami, alebo naše okolie. Ale my tomu podliehame.

Alebo aj nepodliehame. Sme to totiž MY, KTO ROZHODUJE.