Výlet do stredoveku.

Lenka si spokojne vykračovala uličkami malebného mestečka. Vracala sa z nákupu potravín, potrebovala si doplniť zásoby. Včera večer pricestovala a ubytovala sa na internáte jej vysnívanej vysokej školy, kde ju prijali na štúdium archeológie. Prechádzala sa po meste, chcela ho trochu spoznať.

Štúdium v tomto meste si vybrala aj pre rozprávkovú atmosféru stredovekého mestečka, ktorej dominoval nádherný stredoveký hrad. Raritou bolo aj to, že bol umiestnený v centre mesta a že sa zachovalo veľa starých domov, patriacich k hradu. Teraz boli zrekonštruované a slúžili ako hotely, reštaurácie a kaviarničky pre domácich aj turistov. V uličkách sa miesili vône kvetov, ktorými boli vyzdobené okná domov s vôňami jedál a cukroviniek, ktoré sa linuli z reštaurácií a cukrární.

Cesta pomaly stúpala a doviedla ju až ku hradu, ktorý stál na vyvýšenom mieste. Prechádzka jeho uličkami a nádvoriami ju uchvátila, hrad bol krásne udržiavaný.

Množstvo turistov, mohlo chodiť len po vymedzených trasách, lebo na nádvorí práve zahraniční filmári nakrúcali akýsi historický film. Dobové rekvizity ešte umocňovali stredovekú atmosféru.

Videla tam stredoveké trhovisko s drevenými stánkami. V košíkoch sa ponúkali rôzne druhy ovocia a zeleniny. Kvetinárka vo svojom stánku ponúkala kytice lúčnych kvetov, hneď vedľa na ďalšom pulte boli rozložené prútené koše, malé i veľké. Stánok tu mal aj stredoveký hrnčiar, na jeho hrnčiarskom kruhu stál čerstvo vytočený džbán. Popri vysokých stenách hradu sa povaľovali veľké drevené sudy, rôzne koše, medzi nimi boli o stenu opreté zväzky sena. Vo veľkých prútených klietkach štebotali vtáci.

Dookola postávali herci a komparzisti v dobových kostýmoch. Členovia štábu usmerňovali turistov kam môžu a kam nesmú vstupovať. Občas museli všetci zastať a potichu sa len prizerali, keď zaznel povel zo štábu a nakrúcala sa konkrétna scéna.

Pre Lenku to bol vzrušujúci zážitok, filmovačku ešte nezažila. Pridala sa k hlúčiku, ktorý pozoroval filmárov pri natáčaní jednej scény.

Bola fascinovaná tvorivou atmosférou a predstavovala si, aké by to bolo zažiť tú dobu na vlastnej koži.

Počas chaosu medzi natáčaním si všimla pootvorené jedny krásne a tajomné dvere. Neubránila sa pokušeniu a napriek zákazu rýchlo a nepozorovane do nich vkĺzla. Keď ich za sebou zavrela mala pocit víťazstva, akoby práve objavila tajomnú trinástu komnatu. Ocitla sa na chodbe a vošla do prvých dverí.

Vstúpila do izby, ktorá bola naozaj veľká a prekrásne vyzdobená. Vyzeralo to tam, akoby si hradná pani odtiaľ len na chvíľu odskočila. Boli tu nádherné šaty, rôzne klobúky s perami, aj dotrhané plátenné odevy a Lenka si uvedomila, že je v sklade kostýmov pre filmovačku. Nazrela oknom na nádvorie, kde sa opäť filmovalo a zazdalo sa jej, že sa všetci na chvíľu vrátili v čase. Tešila sa, ako ich všetkých prekabátila. Rozhodla sa využiť situáciu a trochu to tu preskúmať.

Poprezerala si šaty, potom šla ďalej do ďalších komnát. Vstúpila do obrovskej siene, ktorá bola celkom prázdna, len v strede jednej steny stál obrovský kozub. Toto bola iste nejaká hodovná sieň, kde sa všetci stretávali, pomyslela si Lenka. Jednými dverami opäť vošla na miesto filmovačky a zamiesila sa medzi turistov a komparzistov.

Posmelená tým, že si nikto nevšimol jej prekročenie zákazu, po chvíli, nenápadne vstúpila do ďalších dverí. Za nimi bolo schodisko a Lenka zvedavo stúpala hore. Vedľa schodiska sa objavili zdobené dvere. Už-už skoro stlačila kľučku, no v tom si zmyslela, že najskôr vyjde celkom hore schodmi a postupne preskúma, čo sa za ktorými dverami nachádza.

Rozgurážená Lenka skoro bežala hore schodami, lebo si chcela prezrieť čo najviac komnát a zákutí hradu. Konečne uvidela posledné a zrejme najvyššie položené dvere a prudko ich otvorila.

Zrazu sa však ocitla vo vzduchoprázdne a kŕčovito sa držala starej masívne kovanej kľučky. Nevnímala prekrásny výhľad ktorý by sa jej naskytol, keby sa ako o život nesnažila znova dvere privrieť a dosiahnuť na pevnú pôdu pod nohami. Po chvíli svojho životného zápasu sa jej podarilo špičkou nohy dočiahnuť prah dverí a pomaly s nadľudskou silou sa pritiahla zpäť do dverí. Roztrasená a vysilená, klačiac zatvorila staré dvere a dlhú chvíľu pomaly zbierala sily.

Šokovaná Lenka každou bunkou svojho tela preciťovala, že sedí na pevnej podlahe, že sa opiera o stenu, že žije. Uvedomovala si, že len pred chvíľou bola na prahu inej dimenzie a že v tomto okamihu už jej vedomie nemuselo existovať. V ruke, ktorá jej zachránila život, pocítila bolestný kŕč. Hladkala ju a masírovala, snažila sa trochu uľaviť si od bolesti.

Hlavou jej vírili myšlienky zúfalstva a rozčúlenia, že boli dvere otvorené. No pomaly k nej začalo prenikať, že by sa tomu riziku vyhla, keby rešpektovala pokyny zamestnancov hradu a chodila po trasách určených pre turistov.

Teraz bolo jedinou túžbou šokovanej Lenky, čo najrýchlejšie sa dostať von z hradu. Výlet, ktorý sa jej zdal taký vzrušujúci ju totálne vyčerpal a vydesil. V jedinej sekunde skoro prišla o život a už len túžila po istote svojej internátnej izby.

Pomaly vstala a opatrne začala zostupovať schodišťom dolu. Minula zopár dverí, no túžba otvoriť ich a preskúmať čo je za nimi, ju úplne opustila. V hlave mala zmätok a presilená ruka ju čoraz viac bolela.

Schádzala po schodoch, nevšímajúc si krásne výklenky v stenách a dobové sochy v nich. Po chvíli si uvedomila, že bude musieť vstúpiť do niektorých dverí, aby zistila, kde sa vlastne nachádza. Všetky dvere sa jej teraz zdali rovnaké a nevedela rozoznať, ktorými vlastne vošla na schodisko. Konečne sa odvážila a vošla do jedných dverí.

Pred ňou sa objavila akási široká chodba s klenbami. Lenka si uvedomila, že zišla príliš nízko a je v pivnici hradu. Pomyslela si, že aj tu musí byť niekde vstup a tak pokračovala ďalej. Lenže chodba sa krútila a rozdvojovala a Lenka nevedela, ktorým smerom sa má vydať. Svetlo, ktoré občas presvitalo cez akési výklenky v klenbách jej stačilo na orientáciu.

Kráčajúc ďalej, začula nejaké hlasy. Začala rozoznávať hlasy vtákov. Pomyslela si, že tam musí byť aj nejaký obslužný personál, ktorý by ju nasmeroval na cestu von z hradu.

Škriekanie vtákov zosilnelo a Lenka zneistela. V duchu ľutovala, že sa radšej nevrátila schodiskom k vyšším dverám, ale teraz to bolo už jedno.

Aj napriek pomerne vysokým stropom pivnice sa začala cítiť stiesnene.

Za ďalším ohybom chodby už uvidela veľké klietky s vtákmi. Trochu si vydýchla. Vtáky začali škriekať, jej prítomnosť ich rozrušila. Lenka zrýchlila krok a snažila sa čo najskôr opustiť túto časť pivnice. Zrazu sa však z výšky zniesol veľký čierny havran a preletel jej tesne okolo hlavy. Lenka sa zľakla a začala bežať. No čierny havran jej opäť preletel okolo hlavy a udrel ju krídlom. Lenka si uvedomila, že na ňu útočí. Reflexívne si stiahla batoh z chrbta a snažila sa pred ním chrániť. Havran ďobal do batoha a zaryl do neho svoje pazúry. Vydesená Lenka odhodila batoh a bežala preč, čo jej sily stačili.

Keď si uvedomila, že sa škrekot vzdialil a aj havran sa stratil, zadychčaná spomalila a snažila sa vymyslieť plán, ako sa z hradu dostane. Mala pocit, že chodby sú nekonečné. Niekde sa rozširovali, inde zatáčali, miestami tam boli dokonca odhalené veľké kusy skál a vyzeralo to ako v jaskyni. Chvíľu sa zdalo, akoby sa točila v kruhu. Zastala, začala pomaly skúmať terén a hľadať nejaký systém v tej spleti chodieb. Za každým ohybom chodby už-už čakala nejaký východ, ale chodba tam opäť pokračovala.

Zadychčaná a vystresovaná stála v tomto podzemnom bludisku a cítila sa naozaj ako v stredoveku. Mobil tu nemal signál, slúžil jej našťastie aspoň ako baterka. Bola šťastná, že si kľúče, peňaženku a mobil nechala vo vrecku bundy a nie v batohu.

Trochu si vydýchla, keď v tom začula kroky. Rýchlo sa rozbehla tým smerom a v tom šere skoro vrazila do nejakého muža. Obaja sa zľakli a ona mu začala horúčkovite vysvetľovať, aká je šťastná, že ho stretla, lebo tu zablúdila a potrebuje ukázať cestu von z hradu.

Muž sa uškrnul. Ponúkol sa, že jej samozrejme pomôže. Lenka neskrývala svoju radosť a obrovské uvoľnenie. Už sa tešila, že zas uvidí denné svetlo a veľa turistov na nádvorí. V duchu sa zaprisahala, že už nikdy nepodľahne romantickej túžbe vstúpiť do nejakej trinástej komnaty a skúmať zakázané cesty.

S radosťou nasledovala svojho záchrancu. Všimla si, že má na sebe historický kostým, pripomínajúci obnosenú uniformu vojaka. Kráčala za ním hore po už známom schodisku. Pred jednými dverami vojak zastal, odomkol dvere a s galantným gestom vpustil Lenku dnu. Natešená sa poobzerala po historickej izbe, ktorá bola zariadená ako spálňa. Romantické postele s baldachýnom Lenka iba prebehla pohľadom, no teraz čakala kadiaľ pôjdu ďalej.

Pristúpila k oknu a uvidela turistov dolu na nádvorí. Herci a komparzisti postávali a čakali na pokyny.

Zrazu pocítila zozadu silné objatie. Chcela sa otočiť, ale jej záchranca ju držal pevne a ťahal ju k posteli s baldachýnom. Hodil ju na postel a celou váhou svojho veľkého tela ju priľahol. Chytil jej hlavu do dlaní a začal ju vášnivo bozkávať. Lenka sa ho pokúšala odtláčať rukami, no nemohla sa vôbec hýbať. Bolesť v ruke ju pod tlakom úplne paralyzovala. Po chvíli jej vojak prudkými pohybmi roztrhal zapínanie na bunde aj na blúzke a začal vzrušene bozkávať jej obnažené prsia. Šokovaná Lenka sa pokúšala kričať, ale z hrdla jej nevyšiel žiadny zvuk. Chcela sa posadiť a kopnúť ho, ale vojak ju úplne znehybnil. Rýchlym pohybom jej stiahol nohavice a zároveň sťahoval nohavice sebe. Zúfalá Lenka sa zmohla už len na plač.

Zrazu sa ozvalo silné zabúchanie na dvere. Hlas za dverami nervózne naliehal na vojaka, že má prísť okamžite na nádvorie. Ten, rozrušený, naštvane zaklial. Rýchlo sa obliekol a vybehol z izby. Lenka sa rýchlosťou blesku obliekla a vyrazila z izby za ním. Roztrhanú bundu si pridržiavala na hrudi prekríženými rukami.

Bežala dolu schodami za zvukom krokov oboch mužov. Nehlučne ako mačka, v neveľkej vzdialenosti za nimi, bežala krásnymi izbami a ďalšími chodbami. Ich výzdobe už nevenovala žiadnu pozornosť. Dávala pozor na to, aby zas niekde zle neodbočila. Chlapi sa našťastie hlučne hádali a niečo si vyčítali. Mohla ich nepozorovane nasledovať.

Konečne vošli na veľké nádvorie, kde sa chystalo nakrúcanie ďalšej scény. Turisti sa zhlukovali okolo a ktosi zo štábu vykrikoval povely pre hercov a komparzistov.

Lenka rýchlo kráčala dolu a tieto zvuky ani romantiku stredovekého hradu už nevnímala. Bola zameraná na veľkú vstupnú bránu, ktorou doobeda vošla do hradu. Vybehla von z hradnej brány, rozbehla sa dolu kopcom a bežala uličkami mesta. Čím viac sa vzďaľovala od hradu, tým viac v nej narastal pocit radosti a obrovskej úľavy. Vbehla do mestského parku a konečne sa zastavila. Ľahla si na najbližšiu lavičku a cítila, ako jej od rozrušenia a strachu buráca celé telo. Pálčivá bolesť v ruke jej znovu pripomenula neuveriteľné udalosti. Ležala tam a zbierala sily.

Uvedomila si, že dnes skoro prišla o život a len s veľkým šťastím sa vyhla znásilneniu. Prežité udalosti jej vírili v hlave a Lenka pocítila veľké šťastie, že tu môže len tak ležať na lavičke, bez nejakých otrasných následkov. Vedela, že fyzická bolesť čoskoro pominie.

Spomenula si na vetu, ktorú jej kedysi povedala žartom kamarátka – „Dávaj si pozor na to, čo si želáš, lebo sa ti to môže splniť“.

Lenka sa slabo usmiala. Vlastne sa jej splnilo to, čo si zaželala pri vstupe do hradu. Chcela zažiť tajomné dobrodružstvo ako v stredoveku a veru ho aj zažila. Bolesť v ruke pulzovala, ale Lenka bola šťastná, že niečo cíti.

Uvedomila si, že jedno nesprávne a ľahkovážne rozhodnutie, môže byť tá tenká hranica medzi životom a smrťou, medzi šťastím a nešťastím. Na prahu dospelosti dostala lekciu od života, ktorá na začiatku vyzerala úplne banálne. No možno jej táto cenná lekcia pomôže v budúcnosti vyvarovať sa podobných nesprávnych a ľahkomyseľných rozhodnutí.

Zrazu pocítila hlad a spomenula si na batoh plný jedla, ktorým sa ubránila pred útočiacim havranom.

Ležala na lavičke a cítila sa hrozne vysilená. Vtom začula známy hlas. Otvorila oči a zalial ju pocit pokoja. Kamarát Peter, ktorý študoval v tom istom meste si k nej prisadol a začudovane sa pýtal ako to vyzerá. Lenka si sadla a bez slov sa na neho len šťastne usmievala. Jej pohľad bol tak výrečný, že Peter sa už ďalej na nič nepýtal. Ponúkol sa, že ju odprevadí na internát a niečo dobré jej uvarí.

Tieto slová zneli Lenke ako rajská hudba.