Zlá žena

     Klára bežala ako v zlom sne. Štekot rozzúrených psov sa približoval a jej zúfalstvo narastalo. Inštinktívne zabočila k húštine stromov a kríkov, kde v poslednej chvíli zbadala pootvorenú hrdzavú bránku. Vrazila do nej, zavrela ju a očami vyplašene pátrala, či je tam súvislý plot, alebo iba osamotená bránka. Našťastie spomedzi lístia vykukovali kovové tyče starého plota s ostrými hrotmi navrchu. Psi ešte chvíľu štekali, no po chvíli sa vrátili zpäť.

Zastala a s rukou na hrudi cítila, ako sa jej pomaly upokojuje tlkot srdca. S úľavou sa zvalila do trávy a trochu si odpočinula.

Cítila na tvári závan vetra. Klára sa prebrala a sadla si v tráve. Podvečerné letné slnko osvetľovalo húštinu starých stromov a kríkov, ktoré prerastali jeden do druhého. Brečtany obopínali kmene stromov a divoké ruže sa šplhali vysoko do ich korún.

Klára uvažovala, kde bude dnes v noci spať. Z detského domova odišla už pred troma mesiacmi, keď dovŕšila osemnásť rokov. Chvíľu prespávala u starších kamarátok z domova, ktoré bývali so svojimi partnermi. Klára bola pracovitá, no zároveň výbušná povaha. V robote sa nepohodla s kolegyňou a navyše ju kamarátka u ktorej naposledy prespávala, začala podozrievať, že jej balí partnera. Pohádali sa a musela odísť. Odteraz sa musí o seba postarať sama.

Odišla z mestečka, kde prežila roky v detskom domove. Odcestovala vlakom a asi tri hodiny cesty od mesta vystúpila. Prechádzala sa po okolí a rozmýšľala, čo bude robiť ďalej. Tam ju pri lesíku prekvapili tie psiská.

Naháňačka so psami ju poriadne vyčerpala. Zrazu si spomenula na bránku, ktorou sem vbehla. Uvedomila si, že plot akiste oplocuje nejaký pozemok a na ňom obyčajne býva aspoň malý záhradný domček .

Vstala a pobrala sa ďalej zarastenou cestou. Chvíľu sa musela predierať skupinou kríkov. Vetvičky husto pospletaných konárov jej šľahali do tváre a dlhočizné šľahúne popínavých rastlín jej znepríjemňovali napredovanie.

Po dlhšom boji s húštinou sa dostala na čistinku a po pár krokoch zbadala obrysy starého kamenného múru, ktorý tu a tam vykukoval spod brečtanu a divého viniča. Opatrne obchádzala dom zboku a pozorovala, či sa zas na ňu nevyrúti nejaký psisko. Ale všade bol pokoj a ticho. Pred vchodom do domu kvitli vysoké žlté ruže a biele margaréty. V záhrade rástla nejaká zelenina a trsy rôznych byliniek. Klára spoznala len žltú trezalku. V domove im varili kuchárky trezalkový čaj, keď na niekoho “liezla choroba”. Teta Betka hovorila, že lieči zápaly v tele.

Klára zneistela, asi tu predsa len niekto občas zájde. Dodala si odvahy a podišla ku dverám. Stlačila kľučku a dvere sa otvorili. Opatrne nazrela dnu. Dom bol zariadený starším nábytkom, vyzeral trochu opotrebovane, ale bolo vidno, že sa oň niekto stará.

“Dobrý deň, je tu niekto?” nesmelo pozdravila. Žiadna odpoveď. Vošla do predsiene a nazrela do väčšej izby. Vtom začula slabý vzdych. Trochu sa zľakla, ale išla za hlasom, ktorý prichádzal z kuchyne. Na posteli ležela žena. Bola úplne bledá, tvár mokrá od potu, ledva dýchala.

Klára rýchlo nabrala vodu do pohára a chcela jej dať napiť. Musela jej však vodu dávať lyžičkou priamo do úst. Žena párkrát otvorila oči a neprítomne pozrela na Kláru. Potom jej hlava zas klesla bezmocne nabok.

Klára rýchlo nabrala vodu do konvice a dala ju variť na plynový sporák. Vybehla do záhrady a odtrhla pár kvetov trezalky. Urobila silnejší trezalkový čaj a nechala ho vylúhovať.

Pozrela do chladničky, vybrala zeleninu a mäso z kurčaťa.

Rýchlo to dala variť na sporák. Kuchárky v domove často varili kuraciu polievku, lebo vraj posilňuje a prehrieva organizmus.

Klára namočila utierku do vody s trochou octu a poumývala žene tvár a krk. Potom ju utrela suchým uterákom, znovu namočila utierku v octovej vode a dala jej ju na čelo ako obklad. Ochladila čaj a dávala ho žene zas po lyžičkách do úst. Otvorila okno v kuchyni a pustila dnu čerstvý vzduch.

Keď sa dovarila polievka, nabrala ju do taniera, nakrájala zeleninu a mäso na drobné kúsky a ešte ich trochu roztlačila vidličkou. Vymenila žene obklad na čele, sadla si k nej a začala ju kŕmiť lyžicou. Žena občas niečo pregĺgla, ale vôbec neotvorila oči.

Klára sa tiež najedla a začala robiť v kuchyni poriadok. Zdalo sa, že žena má trocha zdravšiu farbu v tvári, no stále spala.

Večer si unavená ustlala v jednej izbe a bola rada, že má aspoň na dnes strechu nad hlavou.

Ráno Klára vyskočila z postele a vbehla do kuchyne. Žena ešte spala, no už dýchala pravidelne. Urobila čaj aj trocha kávy. Sama kávu nepila, no spomenula si, že teta Bety, ako ju volali v domove, často hovorila o káve ako o kardiostimulátore. Vraj by sa mala používať tak ako ten kardiostimulátor. Len ráno na naštartovanie do nového dňa, viac však nie, lebo potom už pôsobí na organizmus ako zdroj stresu.

Klára našla v chladničke mlieko a v skrinke ovsené vločky. Uvarila ovsenú kašu a na jemnom strúhadle do nej nastrúhala jedno jablko. Sadla si s kávou k žene a chytila ju za ruku, aby sa prebrala.

Žena sa pohniezdila a po chvíľke sa prebrala.”Ty si kto, dievčatko?” spýtala sa slabým hlasom.

“Dobré ráno teta, ja som Klára, pripravila som vám trochu kávy. Skúste si sadnúť.” Klára pomohla žene a podložila jej pod chrbát vankúše, aby sa mala o čo oprieť. Potom jej dávala lyžičou kávu do úst, lebo žena bola ešte dosť slabá a triasli sa jej ruky. Zhlboka si vzdychla a zaklonila hlavu dozadu.

“Ach Bože, toto som nezažila už roky, aby sa o mňa niekto staral. Myslela som, že to už konečne všetko skončí. Že už nebudem nič cítiť, už nechcem nič cítiť.”

“Haló, teta, zas bude dobre” hladkala jej ruku Klára. “Teraz si dáte ovsenú kašu, to vás trocha posilní, dobre?” Klára priniesla kašu a pomaličky ju nakŕmila. Žena zjedla celú porciu a zas zaspala.

Vonku bol krásny slnečný deň a Klára vyšla do záhrady. Poprezerala záhony, vytiahla z hriadky mrkvu, petržlen, pár cibulí, cesnak a odrezala veľkú cuketu. Všetku zeleninu očistila, pokrájala a dala spolu, len so soľou, variť do hrnca.

Po polhodinke varenia polievku ponorným mixérom rozmixovala.

Žena sa prebrala a Klára jej zas dala po lyžičkách trocha čaju. O chvíľu sama skúsila držať šálku v ruke a s Klárinou pomocou dopila šálku do dna.

“Kto ťa tu poslal, ako si ma vlastne našla?” pýtala sa žena.

“Tetuška, mňa tu vlastne zahnali nejaké dve psiská.

Prekvapili ma na prechádzke a ja som nemala kam ujsť, len do vašej bránky.”

“Dva psy? Lesník, čo tu býva v horárni má dva veľké psy, ale tie predsa nebehajú len tak voľne po lese. On ich má zavreté v záhrade” čudovala sa žena.

Klára trochu zaváhala, “vlastne som sa vás chcela spýtať, či by som tu nemohla pár dní ostať. Viete ja totiž nemám kam ísť, nemám kde bývať. Ale nebojte sa,” dodala Klára náhlivo, “keď sa dáte dokopy, ja si niečo nájdem, nechcem vás otravovať.”

Žena sa usmiala “zlatíčko, mňa predsa neotravuješ. Veď ma zachraňuješ, ty dobrá dušička. Môžeš tu ostať dokedy chceš, ja tu žijem aj tak sama a už toľko nevládzem. Roboty je tu veľa, veď kým som ešte vládala to tu inak vyzeralo. Nie ako teraz.”

Klára úplne žiarila. “Teta vy ste poklad”, vyskočila od radosti, “ja mám strechu nad hlavou!” Rýchlo nabrala rozmixovanú polievku, sadla si k žene a pomáhala jej s jedením.

Po obede Klára upratala ďalšiu izbu, umyla okná, vyčistila podlahy, vyprášila koberce. Dom začal ožívať, čerstvý vzduch prúdil dnu cez otvorené okná. Žena ležala na posteli, listovala v nejakom časopise a občas podriemkávala.

Klára plela v záhrade burinu na jednej hriadke. Spomenula si, ako u tety Betky čistili záhony. Teta si ju často brávala na víkend domov, aby sa pohrala s jej deťmi. Lenže všetci museli najskôr trocha pomôcť v záhrade a až potom sa mohli spolu hrať. Klára sa tak naučila veľa vecí, raz o záhrade, inokedy o varení a pečení, ale aj o udržiavaní chodu domácnosti. Vďaka týmto skúsenostiam si teraz ľahko vedela so všetkým poradiť.

Vytiahla zo zeme jednu cviklu, obrala zopár jabĺk, ktoré viseli na konároch jablone skoro až k zemi a šla do kuchyne. Na jemnom strúhadle nastrúhala do misky jablko, k nemu cviklu a podávala to pani domácej.

“A to čo je?” opýtala sa žena. Klára si tiež naložila tento dezert fialovej farby a začala ho jesť. Žena ochutnala.

“Nuž nechutí to zle, len je to také nezvyčajné.”

Klára sa zasmiala “Hlavne že to pomáha. Teraz predsa potrebujete zdravú čerstvú stravu, aby ste vyzdraveli.”

“Dievčatko ty si taká mladá a taká šikovná. Veď si mi vyupratovala a vyvoňala celý dom. A ešte mi robíš takéto dobroty. Odkiaľ si vlastne prišla? Máš asi dobrú mamu, keď má takú šikovnú dcérku.”

“Dobrú mamu,” Klára pokývala hlavou, “bohvie, kde tá je. Toto ma naučila naša kuchárka v domove, teta Betka.Tá varila zdravo a chutne a často hovorila, že telo sa buduje zvnútra. Berie výživu len z toho, čo do neho dáme, čo zjeme.

Surové ovocie a zelenina vraj uzdravuje. Keď som k nim chodila na návštevu, vždy pre nás nachystala nejaké jednoduché a zdravé sladkosti.”

Žena dojedla a unavene si vzdychla.”Nuž čo, život sa s nami občas pohrá. Alebo to my sa zahrávame so životom?”

Klára postavila vodu na čaj a začala umývať taniere.

Žena ju pozorovala a usmievala sa. “Vidíš, ja som myslela že umriem a nakoniec sa tu o mňa staráš dievčatko. Ďakujem ti.” Na chvíľu sa odmlčala, potom pokračovala.

“Vieš, za chyby sa ťažko platí. To si ani nevieš predstaviť” ponorila sa do spomienok a pokračovala. “Človek zhŕňa tituly, majetky a toho najcennejšieho v živote sa vzdá. Potom už len hromadíš a snažíš sa prehlušiť tú prázdnotu, tie výčitky a ten obrovský žiaľ, ktorý sa ti stále vracia a vracia.”

Klára naliala čaj do dvoch pohárov a položila konvicu s čajom na stolík pri posteli. Sadla si na posteľ a chytila žene ruku do dlaní. “Teta, už bude dobre, nebojte sa, veď je vám už lepšie. Spolu to zvládneme.”

Žena pohladkala Kláru po tvári. “Vieš, ja som zlá žena. Chcela som zomrieť, lebo môj život nemal pre mňa už žiadnu cenu” odmlčala sa a potom smutne pokračovala.

“Ako mladá som sa vzdala svojho jediného dieťaťa a celý život toho ľutujem. Posledné roky som mala už len jedno želanie. Chcela som stretnúť svoje dieťa. Stačilo by mi len aby som vedela, že žije a má sa dobre. Až som z toho ochorela. Veď načo mi je taký život.”

Klára jej súcitne hladkala ruku. “Tetuška, nevravte tak, bude dobre.”

Ženu zmáhala únava a opäť sa oprela o vankúše.

No zrazu sa jej rozjasnila tvár. “Vlastne … zostala mi len jediná spomienka. Stále mám pred očami to znamienko. Mala na pleci taký väčší fliačik … akoby srdce.”

Kláre stuhla tvár i ruky. “Čo…čože?” zajachtala. Chvíľu zmätene vypliešťala oči na ženu. Potom si stiahla košeľu z ľavého pleca…

Žena neveriacky pozerala na Klárino plece, chytila si hlavu do dlaní a začala od šťastia bezmocne plakať …

Mária Veselovská

Baví ma skúmať veci z iného uhla pohľadu. Páčia sa mi "obyčajné veci", ktoré sa dnes často podceňujú. Lebo každý chce byť "in", každý chce byť "niekto" a pri tom zabúda, že by mohol byť najmä SÁM SEBOU. 29 rokov som vyrábala keramiku, vždy ma fascinovala práca na hrnčiarskom kruhu. Hlavy na obale knihy sú tiež moja práca. Baví ma písanie príbehov a skúmanie príčin a následkov.

Komentáre

    Pridať komentár

    * Nezapomeňte na povinné pole.

    • Prečítajte si najnovšie články